Kamusta :)

Je tu deň môjho návratu na Slovensko. Popravde, už sa teším.:) Na domáci slepačí vývar, slaninu, halušky od mojej maminy, na slovenský jazyk a samozrejme na moju manželku:)
Bol som tu takmer mesiac a videl rôzne kúty tejto krajiny. Na každom mieste, ostrove, to bolo o niečom inom.
Filipíny, to je naozaj iný svet...aj v tomto prípade platí: Raz vidieť ako sto krát počuť. Čo je pre túto krajinu najcharakteristickejšie? Položil som si túto otázku mnoho krát. Jednoznačná odpoveď je: JEEPNEY. Sú to vlastne staré americké džípy, ktoré tu nechali Američania po vojne. Zruční domáci majstri si ich prerobili na dopravné prostriedky.
Nepremávajú iba v Manile, v hlavnom meste, ale v celej krajine. Domáci tvrdia, že neexistuje ani jeden, ktorý by bol rovnaký. A musím len súhlasiť. Každý je skutočne iný, pomaľovaný a vyčačkaný tak otrasne, až je to krásne.:) Ďaľšou zaujímavou črtou je KARAOKE. Je takmer v každom bare, krčmičke, dokonca aj na hoteloch. A musím povedať, že spievať tu vie asi každý. Vrátim sa ešte k doprave. Okrem iného tu samozrejme premávaju trajsikle-trojkolky, ktoré sú spolu s Jeepney, najlacnejším dopravným prostriedkom. Taxík je omnoho drahší a hlavne ich šoféri vedia byť neskutočne...ako by som to povedal slušne..prešibaní (ale to sú asi v každej krajine). Nehovoriac o tom, aký odlišný cenník majú pre domácich a cudzincov. Napríklad, raz som šiel jednú trasu dva krát v priebehu týždňa a keď som šiel sám, platil som 600 php (cca 10 EUR) a keď som sa zviezol presne tú istú trasu s domácimi, platili sme 70php, čize 10x menej. Cesta autobusom, ako diaľková linka, je tiež veľmi lacná, ale trvá strašne dlho. Na porovnanie, šiel som cca 350 km takmer 10 hodín. Potom je tu veľa chytrákov, ktorí čakajú turistov a odchytávajú si ich už na letisku a ponúkajú ubytovanie, odvoz, výlety...čokoľvek...samozrejme, väčšinou niekoľkonásobne drahšie. Obchodníci.:) V jednej vete aj v krátkej dokážu vám povedať aj tri krát "Sir" až to ide človeku po čase na nervy. Niekedy si prajete, aby boli aspoň chvíľku ticho, lebo Vás z nich rozbolí hlava... a k tomu to slnko:)

Ale ináč sú to naozaj milí a priateľskí ľudia, ktorých si veľmi rýchlo obľúbi každý. Aj tu sa nájdu samozrejme nebezpeční ľudia, tak ako všade na svete. Nehovoriac o žobrákoch, keď sa napríklad veziete v taxíku alebo idete po ulici, šupne sa Vám pod nohy slepec hrajúci na gitare s doprovodom, alebo malé deti. Raz ma upozornil taxikár, že ďeťom netreba dávať žiadne peniaze keď žobrú a hlavne policajti to nemajú radi. Personál je všade ohromne ochotný k svojim zákazníkom, často až prehnane na naše pomery. Keby bol personál u nás aspoň 10 % z toho čo tu, tak by sme boli spokojní zákaznici:) Filipínska kuchyňa tu tuším ani neexistuje...taká klasická. To ma mrzí asi najviac. Samozrejme majú pár svojích jedál ako napríklad ryby, skvelá ryža, ktorá sa tu pestuje a to vyše sto druhov. Nedá sa nespomenuť najlepšie mango aké som kedy kde jedol. Filipíny sú najväčším vývozcom tohto ovocia na celom svete.
No žial to je všetko...všade samé fastfood-y, McDonald´s a pod. V reštauráciach je v jedálných lístkoch viac druhov pizze, cestovín a hamburgerov ako ich vlastných jedál. Jednoducho..cestoviny-okrem nudlí, hamburgerov, pizze do tejto krajiny vôbec podľa mňa nepatria. Bez nich, by bola táto krajina ešte oveľa krajšia ako je. Dokonca aj keď dostanete účet, je v ňom zaučtovaných 10 % navyše ako sprepitné...opäť typicky americké. Všade naokolo je hrozne veľa basketbalových ihrísk, ktoré tu ostali po Američanoch a po nich sa naháňajú prevažne bosí domáci. Všetci tu tento šport milujú aj napriek tomu, že táto krajina v ňom nie je vôbec dominantná v konkurencii s inými krajinami. Niekedy mi to tu pripadalo tak, že táto krajina nemá svojú vlastnú tvár a ľudia v nej žijúci, akoby na ňu neboli hrdí. Amerika je pre nich zasľubená zem a raj. Kopec mužov by tam najradšej zutekalo, hneď keby mohli. A ženy? Najradšej by mali za manželov Američanov alebo Európanov. Ja sám som dostal pár ponúk na sobáš :) a keď som povedal, že už doma mám manželku, tak nasledovala druhá ponuka a to slúžky, upratovačky a pod. Viem že život je tu náročný, a je tu veľká chudoba. No často si naivne myslia, že v iných krajinách je to raj. Vidia hlavne vysoké príjmy, ale vysoké výdaje na život v Európe, alebo inde vo svete, na to už nejak nemyslia:).





Čo napísať na záver? Každá krajina má svoje osobitné čaro, ale nájde sa pár veci, ktoré vám dokážu málinko pokaziť náladu alebo deň. Napriek pár chybičkám krásy, je môj dojem z tejto krajiny aj po mojej druhej návšteve veľmi pozitívny. Hlavne počas tejto druhej návštevy som toho videl a stihol neskutočne veľa. Keby sa ma niekto opýtal, či mu odporúčam Filipíny vidieť, moja odpoveď by bola jednoznačne ÁNO. Sopka Mayon, Whalesharks, veľa národných parkov, vodopádov, Cebu, čokoládové kopce na ostrove Bohol, jedny z najkrajších pláži na svete na ostrove Boracay, viac ako dvetisíc rokov staré ryžové terasy v Banaue...toto všetko su čarovné miesta, ktoré by mal vidieť každý, kto túto krajinu navštívi. A určite ešte mnoho z nich som nevidel ani ja:). Možno nabudúce. ( po prečítaní tejto vety si povie moja manželka " V žiadnom prípade" ). Teraz vážne, mýslím že poriadne dlhú dobu budem rád, že som doma. Pre všetkých mojich priaznivcov a fanúšikov mojej fotografie v dohľadnej dobe pripravím vernisáž fotografií z tejto cesty, a ako bonus určite pribudne aj dokument z celého mojho pobytu.
Budem sa na Vás tešiť.



KAMUSTA :)

Jozef Ď.

Rituál ktorý nemá s vierou nič spoločné, jednoducho nepodarené DIVADLO

Krásne scenérie ryžových terás vystriedalo mestečko San Pedro Cutud. Priznám sa, že hlavný dôvod prečo som sa vrátil na Filipíny, bolo vlastne toto mesto. Každý rok počas veľkej noci sa tu koná ukrižovanie. Keď som tu bol prvý krát, náhodne počas týchto sviatkov a uvidel, ako sa miestni bičujú, bol to šok. Nemal som odvahu nafotiť viac. No časom som to troška ľutoval, stále ma ťahala zvedavosť a mal som plno otázok. Prečo to robia?? Aj ja som katolík a veriaci ale.... Jednoducho som tu odpoveď musel nájsť, aspoň pre seba. Zažiť to, aj keď som vedel, že to chce silný žalúdok a veľké odhodlanie. A to mi nechýbalo. Zistil som si presnejšie, kde sa to koná. Bičovania, tie sú vo viacerých mestách, ale ukrižovanie je iba v Cutud. No napriek tomu som mal obavy, či som na správnom mieste, nakoľko sa mi už pár krát stalo, že som bol poslaný na nesprávne miesto. A hlavne všetci tvrdili, že nemajú tušenie kde to je. Možno tomu tak bolo a možno to nechceli povedať. Keď som sa ubytoval, vedel som, že som na správnom mieste, lebo sa ma každý pýtal či idem na túto "slávnosť". Už vo štvrtok večer-deň pred veľkým piatkom, kedy sa ukrižovanie koná, bolo vidno sem - tam prejsť ulicou niekoho, ako nesie kríž. Večer, v miestnom podniku, som ešte kontroloval situáciu a overoval si informácie, kde to presne je a kedy to začína. Niekto povedal o jednej popoludní, niekto o tretej. Povedal som si, že okolo obeda vyrazím...pre istotu. Okolo 9-tej som si šiel dať raňajky, nakoľko bolo všetko pozatvárané, ostával mi už len Mc Donalds. Cestou na trojkolke sme sa dostali do dopravného kolapsu, ktorý mali na svedomí prví "mučeníci". Zapol som kameru a šiel robiť prvé zábery. Vedel som čo ma čaká, no všetko sa razom zmenilo, keď na mňa dopadlo prvých pár kvapiek krvi. Cudzia ľudská krv na Vašom tele.... Bol som zrazu mimo. Predo mnou bol sprievod na čele ktorého bol muž, prezlečený za rímskeho vojaka a za ním v plášti, muž nesúci kríž a ďaľší, ktorí ho sácali a mlátili. Muž na čele sprievodu zbadal, že mám v ruke kameru a reval na mňa nech idem dopredu a natáčam. Bol som v takom šoku, že som nevedel, či kričí preto lebo mu tam vadím, alebo naopak. Spanikáril som, cúvol a sadol na trojkolku. Keď prechádzal okolo mňa usmieval sa. Áno, chcel aby som to natáčal. Nuž tie raňajky budú zaujímavé. Šiel som ďalej peši, lebo ináč sa nedalo. Než som začal jesť, bol som dlhú chvíľu na toalete, kde som sa drhol mydlom a obzeral v zrkadle, či nemám ešte na sebe niekde krv. Cestou späť som sa ukľudnil, a hovoril si, že to je ich problém, robia to dobrovoľne. Nemám prečo niekoho ľutovať. Autá idúce po ulici, ale aj zaparkované, boli ofŕkané krvou....všetky. Bolo to všade a nikomu to nevadilo. Musel som sa prispôsobiť, ak som chcel zvládnuť popoludnie. Alebo to vzdať, ale to sa mi nechcelo. Neprešiel som predsa pol sveta preto, aby som sa na to nakoniec vykašľal. Hecoval som sa.


Prišla hodina H a davy ľudí smerovali na miesto určenia. Úzkou uličkou som došiel na miesto, kde bola umelo vybudovaná vyvýšenina a na nej postavené 3 kríže. Všade okolo bolo veľa policajtov, vojakov a rýchla zdravotná pomoc. Využil som svoje skúsenosti z fotení hromadných akcií a aj napriek tomu, že som nemal žiadnu akreditáciu novinára a podobne, som sa predral dopredu.:) Predomnou bol už len policajt a povraz, ktorý mohli prekročiť iba účastníci tejto "oslavy". Ku krížom smerovali všetci tí, ktorí sa bičovali. Na mieste sa uklonili, z hláv si sňali vence, položili ich na kríž v strede a vrátili sa naspäť. Všade bol otrasný smrad, dusno, obrovské teplo a tlačenica. Všade som cítil pach krvi, nepreháňam. Všetci ti blázni prechádzali okolo mňa ani nie na pol metra a prial som si nech je koniec. Občas sa mi pod nohami motali malé deti. Nechápal som, čo tam vôbec robia. Keď prešlo niekoľko desiatok bičujucích sa ľudí nasledovalo vyvrcholenie.





Blížil sa sprievod, na jeho čele boli v kostýmoch rímski vojaci, cválajúci na koňoch a za ním hromada vojakov, ktorá mlátila jedného muža nesiaceho kríž. Keď boli na mieste, všetky 3 kríže dali dole a postupne na ne priviazali dvoch ľudí. Títo ale ukrižovaní neboli, iba priviazaní. Nakoľko mám dobrý objektív neušlo mi to. Kríž v strede chýbal. Potom bolo počuť už len veľký krik a nárek. Následne zodvihli tretí kríž, na ktorom bol "akože" Ježiš. No tento muž bol skutočne ukrižovaný. Mal prebité klincami dlane a nohami stál na podstavci. Potom nasledoval odchod vojakov v kostýmoch na koňoch. Divadlo pokračovalo nárekom žien, ktoré prezlečené stvárňovali Pannu Máriu a najbližších Ježiša.


A bolo po všetkom. Divadielko. Ináč to ani neviem nazvať. Predstavoval som si dav kajúcich sa fanatikov a pútnikov. Opak bol pravdou. Ľudia okolo sa na tom smiali, k tomu aj poskakujúce deti okolo. Pripadalo mi, že majú všetci z toho srandu. Účastníci akoby to robili kvôli nejakej popularite a zvideteľneniu sa. Cirkus a divadlo. Nemalo to nič spoločné s vierou a ani s pripomínaním si tohto veľkého cirkevného sviatku. Už som nebol v šoku, prišlo mi to všetko skutočne veľmi smiešne a predovšetkým trápne. Proste nepodarené "ochotnícke divadlo" ako povedal kamarát Michal. (Nič proti ochotníckemu divadlu) Počas dní Veľkej noci, hlavne na Veľký piatok kresťania dodržiavajú prísny pôst a nejedia mäso. Tu to neplatí, na uliciach grilujú kurence a všetci to hltajú jedna radosť:) Fakt kresťania ako remeň:) Aj keď to mäso je to to najmenej čo ma sklamalo.
Dúfam, že som nepokazil náladu tým, ktorí si tieto príspevky čítate.

Všetkým Vám prajem krásne Veľkonočné sviatky, ženám veľa vody a šibačov a muži nech sa zalievaju z vnútra. Čoskoro som naspäť doma a naozaj sa veľmi teším. Všade dobre, doma najlepšie.

Jozef Ď.

Cestovanie časom, návrat do minulosti

Manila je mesto, ktoré ma nikdy nejako extra neočarilo. Netrávil by som tu ani deň, keby som niekedy nemusel kvôli preletom. Čo deň...ani hodinu, vždy sa tu rozčúlim kvôli miestnym taxikárom. Strieľajú také ceny, že za jeden odvoz taxíkom kľudne môžete precestovať polovicu tejto krajiny autobusom. Mal som namierené na sever Filipín, kde len pred týždňom bolo silné zemetrasenie. Ďalšiou mojou túžbou bolo vidieť ryžové terasy v Banaue, ktoré sú staré viac ako dvetisíc rokov. Kúpil som si lístok do Baguia, kde ma každý posielal a presviedčal, ma že Baguio je Banaue. Čo nakoniec bola hlúposť, ale čo už. Trmácal som sa 7 hodín v autobuse do kopcov, samá zákruta. Mal som pocit, že idem týždeň. Ešteže sa bolo na čo pozerať - iné Filipíny. Samé kopce, a okolo cesty chatrče, dielne, kde miestni vytvárali z dreva krásne nábytky, sochy a čokoľvek, čo vám len napadne. Nádherné kúsky. Do Baguia som dorazil večer o desiatej, nemal som žiadne ubytovanie, ale toho som sa nebál, lebo doteraz som nikdy nemal problém prísť na akékoľvek miesto a nájsť si voľný hotel. Keď som vystúpil z autobusu, dostal som riadnu facku. Bola ukrutná zima, kosa, ako v ruskom filme, brrrrr. Horšie bolo, že som nemal nič na seba. Iba tričká a šortky:) Veď je teplo všade, na čo to budem vláčiť zo sebou. Jáj čo by som dal za to, aby tu bol teraz nejaký obchod, kde by som si mohol kúpiť nejakú bundu. Bolo iba okolo 15 stupňov. Katastrofa bola aj to, že to bola riadna "diera". Žiadny taxikár, ktorý by ma lámal na kšeft, nič. Zima, prázdne ulice, pusto a ticho. Po pár minútach chôdze som objavil hotel, do ktorého som si to hneď namieril. Obsadené - verdikt recepčnej, zamrzol mi úsmev. Na chvíľku zalistovala v knihe ešte raz a zrazu svitla nádej, jedna izba tu ešte je, ale nie je to bohviečo. Beriem čokoľvek, vravím. Premrznutý ráno som vstal a chcel utekať rýchlo do obchodu si kúpiť oblečenie. 7 hodín ráno a mestečko ešte tuším spalo. Na to som tiež nebol zvyknutý, lebo tu na Filipínach sú miestne obchodíky, trhy aj o polnoci, aj o 6 ráno otvorené a usmieval som sa, že kedy vôbec spia. Tu to neplatilo. Recepčná netušila a nepoznala miesto kam chcem ísť a nevedela mi poradiť. Ďaľšia vec, ktorá ma strašne na tejto krajine udivovala bolo to, že miestni nepoznajú ani svoju vlastnú krajinu. Netušili, čo je od nich 30 km. Neskôr som pochopil, prečo to nevedela. Dozvedel som sa, že Banaue je ešte ďaľších 7 hodín cesty na sever autobusom. Horšie bolo, že autobus šiel ráno o 4 a ďaľší mal ísť večer o 8. Zaplatil som nekresťanské peniaze za dodávku, ktorá ma tam odviezla za 5 hodín. Ďaľšie zákruty a kopce, jeden stratený deň, drahý odvoz a mizerná nálada. Konečne na mieste, znova zima a na seba som stále nič nemal, lebo nebolo kde si niečo kúpiť. Miesto, kde som vystúpil bolo pustejšie ako Baguio, nebolo tu nič. Divočina, džungľa. Boli asi 2 hodiny popoludní a mrholilo. Zbadal som na veľkej budove nápis "hotel" a hneď fukoty tam. Keď som vošiel dnu, pochopil som tie ceny na recepcii, ktoré boli rovnako vysoké ako na Boracay. Mávol som rukou, zobral izbu, zhodil batožinu a rýchlo na ryžové terasy, nech ešte niečo stihnem. Samozrejme, že stále som si nemal kde kúpiť niečo na seba, aj keď tu už taká zima nebola. Bolo okolo 20 stupňov, ale mrholenie k tomu, nič - moc. Zaplatil som si za trajsikel, ktorý ma mal odviezť na najbližšie známe a ospevované ryžové terasy. Už cesta do tejto oblasti bola katastrofálna, nieto cesta do džungle, kde navyše pršalo. Tu sa akoby čas zastavil na pár sto rokov. Cesta, ak sa to dá takto nazvať, bola niečo ako lesná cestička u nás na Liptove, keď idem na huby. Bol som vytrasený ako hrkálka, obúchaný z každej strany, keby som mal v batohu namiesto fototechniky akúkoľvek nádobu z mliekom, pri prvej zastávke by v nej bolo maslo.
Nuž, kvôli dobrej fotke treba aj trpieť sa vraví. A to čo som uzrel stálo za to, za všetky hodiny v autobuse, v aute, za všetky peniaze. Prekrásne. V obrovských kopcoch boli ryžové polia, terasy, rovné, akokeby ich robili a kreslili pravítkom. Už mi nevadila zima, prestalo aj pršať na chvíľku. Môj "šofér" a sprievodca zároveň spravil so mnou na trojkolke taký okruh, aby som toho videl čo najviac, nakoľko bolo už veľa hodín a stmievalo sa. Cestou naspäť začalo znova pršať a to poriadne. Premočený a premrznutý som sa modlil, aby sme po tej ceste vyšli a dostali sa späť na hotel. Cestička sa zmenila na blato a bahno. Zrazu som nemyslel na zimu, ani na to ako som otrieskaný z každej strany. Naplnil ma obrovský pocit šťastia a dojatia z toho, čo som videl. Bolo mi zvláštne, nedá sa to popísať, ale bolo to príjemné a krásne. Na izbe som si dal dlhúúúú horúcu sprchu a masáž.


Mal som už len jeden deň, aby som tu ešte niečo videl.
Na druhý deň som si vybral cca 7 hodinovú túru. Musel som ju stihnuť do 7 večera lebo o 8 ma čakala nočná 10 hodinová cesta späť do hlavného mesta. Tak som si privstal skôr a hlavne v pravý čas. Spoza hôr vykukalo slniečko do jasnej oblohy. Až vtedy som si uvedomil, prečo bol ten hotel tak drahý:) Ten výhľad bol nádherný.
Trajsikel z predošlého dňa ma už čakal a po cca 30 minútovej jazde "tankodromom" som s mapkou pokračoval ďalej peši. Smeroval som k ďalšej oblasti týchto ryžových polí a mal som pokračovať ďalej k vodopádu. Slniečko príjemne hrialo, po pol hodinke som si prial aby prestalo. "Človek tvor večne nespokojný"...:) Zima - zle. Teplo - zase zle. Prišiel som k miestnej škole, ktorá bola vysoko v horách. Bolo tam slávnostné ukončenie nejakého ročníka. Niečo ako maturita. Boli oblečení v bielych plášťoch a na hlavách mali čapice, ako v amerických filmoch. Či ich nad seba aj vyhadzovali to netuším, lebo po krátkej pauze som pokračoval ďalej. Celé dve hodiny šliapania, som takmer neustále klesal dole a väčšinou to boli kamenné schody. Celou cestou som sa kochal krásou a dokonalosťou týchto políčok.




Pokračoval som priamo cez ne, pár krát poblúdil a ocitol sa vo dvore nejakej chatrče, ale miestni ma vždy usmernili.:) V tejto oblasti bolo skutočne vidno, ako tu ľudia tvrdo pracujú deň čo deň. Babky chodili zhrbené a zničené prácou na poliach. Cestou som natrafil na maličký prístrešok uprostred polí, kde bol indián. Skutočný idián. Zavolal ma k sebe, že ak chcem môžem si ho odfotiť. Samozrejme, že som nezaváhal:). Bol to chudučký, príjemný starček, ktorý sedel na kameni ako vrabec:). Keď som ho opúšťal, pýtam sa na jeho meno a on s jednozubým úsmevom odpovedá "BEN". Čakal som nejaké iné meno, vhodnejšie pre idiána ako napr. "Napité rudé pero:)), "Biely buvol" čo ja viem... Ben, nakoniec mal to aj vytetované na ruke.

Po 2 hodinách strmého klesania ma čakalo ďaľšie. Asi 45 minút strmé schody dole k vodopádu. Cítil som už únavu. Keď som dorazil na miesto, moje nohy sa začali malinko triasť. Dal som si pauzu. Neodolal vode a šiel sa opláchnuť. Bola neskutočne studená, lapal som po dychu, taká bola ľadová, ale osviežujúca a to som potreboval. Miestna teta vo vode mala chladené drinky, kúpil si hneď dva, jeden klasický energy drink a druhý v podobe piva:)


Keď som sa osušil, čakala ma cesta späť a vedel som, že nebude ľahká. No nečakal som, že až tak náročna. Takmer celou cestou ma čakalo strmé stúpanie a na chrbte 15 kg batoh s fototechnikou a SLNKO. Po 20 minútach som bol hotový a začal preklínať schody,teplo, môj batoh. Moje nohy sa klepali ako čerstvo narodenému teliatku. Takmer každý schod bol niekedy aj 40cm vysoký, nakoľko to boli strmé hory. Ešte horšie bolo to, že schody boli krátke. Čo si miestni myslia, že všetci majú dvojku nohu?? Frflal som. Asi po ďalšej hodine a pol som dorazil znova k miestnej škole, cestou som nezabudol pár krát poblúdiť. V jednej chatrči som neodolal chladenej vode a bol tam aj tieň na nezaplatenie. Pristavil sa domáci muž a v plachte na chrbte niesol svojho potomka. Prehodili sme pár viet, mne síce do reči veľmi nebolo, fučal som ako slon, celý mokrý, srdce búšilo o sto dvesto. Moja tvár musela hovoriť za všetko, jej farba-červená až fialová, proste tesne pred infarktom. Keď som sa zodvihol "chalaň" mi vraví: uži si ešte prechádzku. Má veľké šťastie, že nerozumie slovensky. Viem, že to myslel dobre, ale ľuďom v takomto stave sa toto nehovorí. Prekonal som posledný schod a potom nasledovalo už iba 20 minút mierneho klesania k trajsiklu. Rozhodne musím povedať, že toto bola moja najťažšia túra v živote. A to ich mám pár za sebou a nie som žiadna fajnovka. Cestou do dedinky som už len dúfal, že nezaspím od únavy v trojkolke a že z nej nevypadnem. Dal som si večeru, prezliekol sa a šiel na autobus do Manily. Cestoval som cez noc a tešil sa, ako túto 10 hodinovú cestu prespím. Len to som netušil, že na vedľajšom dvojsedadle bude sedieť párik s malým dieťaťom. Malé deti mám rád, ale toto som chcel 438 krát vyhodiť z okna. Neustále vrešťalo. Bola to dlhá cesta.:)




Jozef Ď.

Boracay

Troška som sa odmlčal, ale to iba preto, že pripojenie na internet vždy nejako zlyhávalo. Odkaz pre moju rodinu, blízkych a priateľov, nebojte sa, žijem a som v poriadku:)
Potom, ako som opustil Bohol a Cebu, som zamieril na 3 dni, na ospevovaný ostrov Boracay. Ostrov, ktorý patrí medzi top 10 ostrovov s najkrajšími plážami na celom svete. Nielenže je to prekrásne miesto, snehobiele, pieskové pláže, ale je to aj jedno z najdrahších, ak nie najdrahšie miesto na Filipínach. Ubytovanie na 3 dni ma stálo toľko, čo inde na jeden celý týždeň. Ale tá izba stála za to. Predstavte si, klíma dokonca nevrešťala a bola tichučká. Na tomto ostrove som nemal v pláne žiadne výlety, len som si chcel oddýchnuť. Pláže tu väčšinou ožívali až večer, po zotmení. Na každom kroku bola reštaurácia, bar jeden vedľa druhého. V prvý deň, keď som popíjal na pláži nejaký miešaný drink (neviem aký presne, lebo som ich tam prestriedal viac druhov:))) a len tak sme sa rozprávali s Michalom, keď sa nám prihovorila mladá žena z vedľajšieho lehátka, nadšená, že počuje Slovenský jazyk po veľmi dlhej dobe. Bola to Češka, ktorej robil spoločnosť jej anglický priateľ a obaja žili už dlhší čas v Šanghaji. Po pár minútkach nám navrhli, či sa k nim nepridáme na večeru, samozrejme sme súhlasili. Boli sme v Hobitej reštaurácii:) Ten názov preto, lebo tam obsluhovali Hobiti...teda liliputáni. Po dobrej večeri sme sa este zastavili na drink a pobrali sa spať. Na nasledujúci deň som si chcel prezrieť pláž a relaxovať. Na každom kroku ponúkali rôzne atrakcie ako napríklad vodné skútre-jeetski. To som ešte netušil, že budem na toto slovo alergický. Za 15min mi to ponúkli asi 100 krát. Prekvapilo ma, že obchodíky s oblečením boli naopak lacné, až príliš. Je mi jasné že kvalita nebude bohviečo, ale šortky za 4 Eurá alebo tričká, no nekúp to:)
O Boracay nie je čo písať. Je to prekrásne miesto, krásne pláže, ale to je všetko. 3 dni bohate stačili a ocitol som sa znova v Manile, odkiaľ som pokračoval na sever Filipín.
Čo tam, sa dozviete čoskoro.






Jozef Ď.

Čokoládové kopce na ostrove Bohol

Chutili fantasticky, oči sa nevedeli vynadívať. Samozrejme, nie je teraz reč o žiadnom filipínskom koláčiku a ani o ničom podobnom na jedenie.
Ide o skutočné kopce. Práve to bol hlavný dôvod, prečo som na ostrov Bohol prišiel. Ubytoval som sa na ostrove Cebu, čo je asi 2 hodiny loďou na Bohol. Čokoládové kopce vyzerajú skutočne ako kopčeky, ktoré spraví malé dieťa formičkou z piesku alebo svokra na plechu:)) (mne osobne už teraz chýbajú koláče od mojej svokry, su vynikajúce). Ok, utrel som si slinku a vráťme sa na Bohol. Miestni vravia o dvoch príčinach ich vzniku. Tá prvá je, že sú to slzy obra, ktorý sa zamiloval do miestnej dievčiny. Chudák tak sa bál, že mu ju niekto ukradne, až ju zadusil vo svojej dlani. Od toľkého žiaľu, že stratil svoju milú sa rozplakal. A z jeho sĺz sú teraz tieto kopce.
Tá druhá príčina je, že pochádzajú z tektonickej činnosti cca z pred 2 miliónov rokov. Táto druhá je asi reálnejšia, aj keď mne sa páči viac tá prvá verzia. :) Dokopy ich je viac ako 1200 a ten najväčší má len o niečo viac ako 240 metrov, takže žiadne Tatry. No napriek tomu, je to krásne a nezvyčajné miesto, ktoré je považované za ojedinelý úkaz na svete.

Cestou na tieto kopce, som mal v cene výletu aj obed na lodi, ktorá spravila okružnú plavbu. Na lodi spievala živá kapela, popri brehu behali nahé malé deti, ktoré sa nám ukážkovo predvádzali skákaním do vody. Na jednom z brehov sme na chvíľku zastavili na mieste, kde mala pre nás pripravený program miestna folklórna skupina. Neskôr sme ešte natrafili na starý drevený kostolík, ktorý pochádzal z 15 storočia. Hrala v ňom síce raperská hudba, ale nevadí:).
,

Na ostrove Bohol sú okrem iného, aj najmenšie poloopice na svete, majú len okolo 10 cm, obrovské okále, pohlavný styk u nich trvá len okolo 4 sekundy a dožívajú sa cca 14 - 20 rokov. Do fotoaparátov Kórejcov (teda aj do toho môjho) sa pozerajú neprítomne, ako keby spali s otvorenými očami.

Deň sa blíži ku koncu a vydávame sa na cestu späť. Po vystúpení z lode, lanária a bijú sa o zákazníka miestni taxikári. Ukážem vizitku hotela, ukloní sa a otvára dvere. Opýtam sa na cenu a s úsmevom povie 250. Ráno som platil 50:)) tú istú trasu. Zasmejem sa a poďakujem. Ten čo bežal vedľa neho ponúka 150. Samozrejme odmietnem aj toho a idem 100m peši kde čaká ďalší a vraví 100, na to odmietavo mávam a vravím svoju taxu 50. Súhlasne sa ukloní a ja si hoviem v aute, frflem aké su potvory a teším sa na hotelovú sprchu.
Jozef Ď.

Cestička do raja

Nedá sa ináč nazvať chodník, ktorý nás viedol k vodopádom a jeho okoliu, skutočne vyzeral očarujúco. Ak existoval raj, som presvedčený, že bol tu a na tomto mieste. "Na jeho konci nás bude čakať Eva" povedal kamarát Michal, ktorý je na tejto ceste so mnou. Aj keď si nie som istý, či nepovedal nahá Eva..:)) ale to nie je podstatné. Hmm, prečo to Eva v raji pokašlala? Veselo sme začali debatu, kto bol na vine a obaja sme sa zhodli na tom, že to tá EVA :) Aj keď nežnejšie pohlavie by tvrdilo, že na vine bol Adam. Ale to radšej nebudeme rozoberať:) S určitosťou by sme to nevyriešili.
Sprievodcov nám robili traja chalani, jeden starší a dvaja cca 6 a 8 rokov. Ten najmladší bol ako opička..skákal z kameňa na kameň bez pomoci rúk, kde ja a Michal sme chodili miestami po štyroch. Bol to taký okruh, počas ktorého sme natrafili na 3 vodopády. Každý bol úplne iný a v každom sme sa nezabudli okúpať:) Voda bola malinko chladnejšia, ale to nám vôbec nevadilo, nakoľko bolo strašne teplo. Potešujúce bolo, že akonáhle sme vošli do hôr, vzduch a teplota bola lepšia.


Keď sme opúšťali toto krásne miesto, Michal znova načal tému o raji a pýta sa ma: " Keby ten raj ešte existoval, asi by ťa to nebavilo po čase že?"
Bez toho aby som sa zamyslel som mu odpovedal: "Zvykol by som si". Obaja sme sa zasmiali a rozlúčili sa so svojimi sprievodcami.

Cestou sme ešte natrafili na srnčiu farmu, ktorá je "údajne" jediná svojho druhu a dotovaná štátom. Urobil som pár záberov, niečo natočil na kameru a pobrali sme sa do auta.




Najbližšia zastávka CEBU, čokoládové kopce a snehobiele pláže:)

Jozef Ď.

Whaleshark,sopka Mayon a smutný psík..

Prvé dni pobytu som si naplánoval, že si zopakujem potápanie s veľrýbími žralokmi. Odchod bol naplánovaný na 4 hodinu ráno, čo ma veľmi netešilo, nakoľko som sa cítil unavene z letu a mal som deficit spánku. Cesta autom trvala 3 hodiny takže som to mohol dospať v aute, lenže to by musel byť za volantom šofér a nie bláznivy indián:) Už som zabudol ako otrasne tu všetci šoférujú, štýl brzda - plyn, hádže vas dopredu, dozadu....a to sa niekedy sťažuje moja manželka ako šoférujem...toto by mala zažiť. Keď sme dorazili na miesto, čakal ma podpis na prehlásení, že plavba a potápanie je na vlastné riziko:) "Kapitán" klasicky prehlásil, že negarantuje, či niečo uvidíme alebo nie. Spočiatku to aj tak vyzeralo, že z toho nič nebude po hodine márneho hľadania no napokon predsa. Zakričal READY, šup do plutiev a už sme skákali do vody. Bolo to ešte mláďa, malo "iba" cca 4 metre. No pohľad trval veľmi krátko, nakoľko jeden z posádky lode sa k nemu ponoril, dotkol sa jeho plutvy a vyplašil ho. Ale o nejakú polhodinku to už bol ďaleko väčší kúsok. Tieto stvorenia sa živia planktónom a maličkými rybkami, takže riziko že si pochutná aj na vás nehrozí:) Charakteristické pre ne je aj to, že plávajú veľmi pomaly a tak si môžete vychutnať plávanie po ich boku do doby, kým sa neponorí. V našom prípade to bolo naozaj neskutočne dlho, boli sme vo vode dobrú polhodinku. V jednom momente som zacítil ako ma niekto chytil za ruku, pozrel som sa a bol to náš boss, ktorý ma dotiahol na vzdialenosť jedného metra od jeho otvorenej tlamy ktorou sa práve krmil. Úžasný zážitok.





Dorazili sme na breh a dal som si výdatný obedik, polku kuraťa s perfektnou ryžou. Po pár minútach som zistil, že mám pozorovateľa...krásneho psíka, ktorý bol neskutočne smutný. Jeho očká vraveli za všetko aký ma psííí život. Volal som ho k sebe no nič... ponúkol kostičku, nič... Mal obrovský strach z ľudí. Nakoľko som milovníkom psov, nevzdal som to a hodil kostičku pár centimetrov od seba. Ak ju chce musí to prekonať a prísť si pre ňu:) Po chvíľke si ju uchmatol a znova odbehol na bezpečnú vzdialenosť. No neskôr už chrúmal kostičky pri mojej nohe aj keď stále sem tam jedným očkom si dával pozor či nespravím prudký pohyb. Dokonca aj keď som zobral do ruky fotoaparát cúvol....no po chvíľke sa vrátil, hlad ho donútil a so strachom v očiach dojedol.

Cestou späť sme sa zastavili pri činnej sopke Mayon. Je to prekrásny dokonalý kužel. Jej okolie bolo ešte stále poznačené jej nedávným vyčínaním. Dokonca sme tam boli ako jediní turisti. Pár prázdnych stánkov so suvenírmi. Po nejakej polhodinke sme sa vybrali späť a o necelé dve hodiny som bol na hoteli a vo vytúženej sprche. Najbližšie dva dni si vychutnám jazdením na wakeboarde na vode a ozvem sa po výlete z okolitých vodopádov.

Jozef Ď.