dôvod prečo som sa vrátil na Filipíny, bolo vlastne toto mesto. Každý rok počas veľkej noci sa tu koná ukrižovanie. Keď som tu bol prvý krát, náhodne počas týchto sviatkov a uvidel, ako sa miestni bičujú, bol to šok. Nemal som odvahu nafotiť viac. No časom som to troška ľutoval, stále ma ťahala zvedavosť a mal som plno otázok. Prečo to robia?? Aj ja som katolík a veriaci ale.... Jednoducho som tu odpoveď musel nájsť, aspoň pre seba. Zažiť to, aj keď som vedel, že to chce silný žalúdok a veľké odhodlanie. A to mi nechýbalo. Zistil som si presnejšie, kde sa to koná. Bičovania, tie sú vo viacerých mestách, ale ukrižovanie je iba v Cutud. No napriek tomu som mal obavy, či som na správnom mieste, nakoľko sa mi už pár krát stalo, že som bol poslaný na nesprávne miesto. A hlavne všetci tvrdili, že nemajú tušenie kde to je. Možno tomu tak bolo a možno to nechceli povedať. Keď som sa ubytoval, vedel som, že som na správnom mieste, lebo sa ma každý pýtal či idem na túto "slávnosť". Už vo štvrtok večer-deň pred veľkým piatkom, kedy sa ukrižovanie koná, bolo vidno sem - tam prejsť ulicou niekoho, ako nesie kríž. Večer, v miestnom podniku, som ešte kontroloval situáciu a overoval si informácie, kde to presne je a kedy to začína. Niekto povedal o jednej popoludní, niekto o tretej. Povedal som si, že okolo obeda vyrazím...pre istotu. Okolo 9-tej som si šiel dať raňajky, nakoľko bolo všetko pozatvárané, ostával mi už len Mc Donalds. Cestou na trojkolke sme sa dostali do dopravného kolapsu, ktorý mali na svedomí prví "mučeníci". Zapol som kameru a šiel robiť prvé zábery. Vedel som čo ma čaká, no všetko sa razom zmenilo, keď na mňa dopadlo prvých pár kvapiek krvi. Cudzia ľudská krv na Vašom tele.... Bol som zrazu mimo. Predo mnou bol sprievod na čele ktorého bol muž, prezlečený za rímskeho vojaka a za ním v plášti, muž nesúci kríž a ďaľší, ktorí ho sácali a mlátili. Muž na čele sprievodu zbadal, že mám v ruke kameru a reval na mňa nech idem dopredu a natáčam. Bol som v takom šoku, že som nevedel, či kričí preto lebo mu tam vadím, alebo naopak. Spanikáril som, cúvol a sadol na trojkolku. Keď prechádzal okolo mňa usmieval sa. Áno, chcel aby som to natáčal. Nuž tie raňajky budú zaujímavé. Šiel som ďalej peši, lebo ináč sa nedalo. Než som začal jesť, bol som dlhú chvíľu na toalete, kde som sa drhol mydlom a obzeral v zrkadle, či nemám ešte na sebe niekde krv. Cestou späť som sa ukľudnil, a hovoril si, že to je ich problém, robia to dobrovoľne. Nemám prečo niekoho ľutovať. Autá idúce po ulici, ale aj zaparkované, boli ofŕkané krvou....všetky. Bolo to všade a nikomu to nevadilo. Musel som sa prispôsobiť, ak som chcel zvládnuť popoludnie. Alebo to vzdať, ale to sa mi nechcelo. Neprešiel som predsa pol sveta preto, aby som sa na to nakoniec vykašľal. Hecoval som sa.
Prišla hodina H a davy ľudí smerovali na miesto určenia. Úzkou uličkou som došiel na miesto, kde bola umelo vybudovaná vyvýšenina a na nej postavené 3 kríže. Všade okolo bolo veľa policajtov, vojakov a rýchla zdravotná pomoc. Využil som svoje skúsenosti z fotení hromadných akcií a aj napriek tomu, že som nemal žiadnu akreditáciu novinára a podobne, som sa predral dopredu.:) Predomnou bol už len policajt a povraz, ktorý mohli prekročiť iba účastníci tejto "oslavy". Ku krížom smerovali všetci tí, ktorí sa bičovali. Na mieste sa uklonili, z hláv si sňali vence, položili ich na kríž v strede a vrátili sa naspäť. Všade bol otrasný smrad, dusno, obrovské teplo a tlačenica. 
Všade som cítil pach krvi, nepreháňam. Všetci ti blázni prechádzali okolo mňa ani nie na pol metra a prial som si nech je koniec. Občas sa mi pod nohami motali malé deti. Nechápal som, čo tam vôbec robia. Keď prešlo niekoľko desiatok bičujucích sa ľudí nasledovalo vyvrcholenie.Blížil sa sprievod, na jeho čele boli v kostýmoch rímski vojaci, cválajúci na koňoch a za ním hromada vojakov, ktorá mlátila jedného muža nesiaceho kríž. Keď boli na mieste, všetky 3 kríže dali dole a postupne na ne priviazali dvoch ľudí. Títo ale ukrižovaní neboli, iba priviazaní. Nakoľko mám dobrý objektív neušlo mi to. Kríž v strede chýbal. Potom bolo počuť už len veľký krik a nárek. Následne zodvihli tretí kríž, na ktorom bol "akože" Ježiš. No tento muž bol skutočne ukrižovaný. Mal prebité klincami dlane a nohami stál na podstavci. Potom nasledoval odchod vojakov v kostýmoch na koňoch. Divadlo pokračovalo nárekom žien, ktoré prezlečené stvárňovali Pannu Máriu a najbližších Ježiša.
A bolo po všetkom. Divadielko. Ináč to ani neviem nazvať. Predstavoval som si dav kajúcich sa fanatikov a pútnikov. Opak bol pravdou. Ľudia okolo sa na tom smiali, k tomu aj poskakujúce deti okolo. Pripadalo mi, že majú všetci z toho srandu. Účastníci akoby to robili kvôli nejakej popularite a zvideteľneniu sa. Cirkus a divadlo. Nemalo to nič spoločné s vierou a ani s pripomínaním si tohto veľkého cirkevného sviatku. Už som nebol v šoku, prišlo mi to všetko skutočne veľmi smiešne a predovšetkým trápne. Proste nepodarené "ochotnícke divadlo" ako povedal kamarát Michal. (Nič proti ochotníckemu divadlu) Počas dní Veľkej noci, hlavne na Veľký piatok kresťania dodržiavajú prísny pôst a nejedia mäso. Tu to neplatí, na uliciach grilujú kurence a všetci to hltajú jedna radosť:) Fakt kresťania ako remeň:) Aj keď to mäso je to to najmenej čo ma sklamalo.
Dúfam, že som nepokazil náladu tým, ktorí si tieto príspevky čítate.
Všetkým Vám prajem krásne Veľkonočné sviatky, ženám veľa vody a šibačov a muži nech sa zalievaju z vnútra. Čoskoro som naspäť doma a naozaj sa veľmi teším. Všade dobre, doma najlepšie.
Jozef Ď.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára