Manila je mesto, ktoré ma nikdy nejako extra neočarilo. Netrávil by som tu ani deň, keby som niekedy nemusel kvôli preletom. Čo deň...ani hodinu, vždy sa tu rozčúlim kvôli miestnym taxikárom. Strieľajú také ceny, že za jeden odvoz taxíkom kľudne môžete precestovať polovicu tejto krajiny autobusom. Mal som namierené na sever Filipín, kde len pred týždňom bolo silné zemetrasenie. Ďalšiou mojou túžbou bolo vidieť ryžové terasy v Banaue, ktoré sú staré viac ako dvetisíc rokov. Kúpil som si lístok do Baguia, kde ma každý posielal a presviedčal, ma že Baguio je Banaue. Čo nakoniec bola hlúposť, ale čo už. Trmácal som sa 7 hodín v autobuse do kopcov, samá zákruta. Mal som pocit, že idem týždeň. Ešteže sa bolo na čo pozerať - iné Filipíny. Samé kopce, a okolo cesty chatrče, dielne, kde miestni vytvárali z dreva krásne nábytky, sochy a čokoľvek, čo vám len napadne. Nádherné kúsky. Do Baguia som dorazil večer o desiatej, nemal som žiadne ubytovanie, ale toho som sa nebál, lebo doteraz som nikdy nemal problém prísť na akékoľvek miesto a nájsť si voľný hotel. Keď som vystúpil z autobusu, dostal som riadnu facku. Bola ukrutná zima, kosa, ako v ruskom filme, brrrrr. Horšie bolo, že som nemal nič na seba. Iba tričká a šortky:) Veď je teplo všade, na čo to budem vláčiť zo sebou. Jáj čo by som dal za to, aby tu bol teraz nejaký obchod, kde by som si mohol kúpiť nejakú bundu. Bolo iba okolo 15 stupňov. Katastrofa bola aj to, že to bola riadna "diera". Žiadny taxikár, ktorý by ma lámal na kšeft, nič. Zima, prázdne ulice, pusto a ticho. Po pár minútach chôdze som objavil hotel, do ktorého som si to hneď namieril. Obsadené - verdikt recepčnej, zamrzol mi úsmev. Na chvíľku zalistovala v knihe ešte raz a zrazu svitla nádej, jedna izba tu ešte je, ale nie je to bohviečo. Beriem čokoľvek, vravím. Premrznutý ráno som vstal a chcel utekať rýchlo do obchodu si kúpiť oblečenie. 7 hodín ráno a mestečko ešte tuším spalo. Na to som tiež nebol zvyknutý, lebo tu na Filipínach sú miestne obchodíky, trhy aj o polnoci, aj o 6 ráno otvorené a usmieval som sa, že kedy vôbec spia. Tu to neplatilo. Recepčná netušila a nepoznala miesto kam chcem ísť a nevedela mi poradiť. Ďaľšia vec, ktorá ma strašne na tejto krajine udivovala bolo to, že miestni nepoznajú ani svoju vlastnú krajinu. Netušili, čo je od nich 30 km. Neskôr som pochopil, prečo to nevedela. Dozvedel som sa, že Banaue je ešte ďaľších 7 hodín cesty na sever autobusom. Horšie bolo, že autobus šiel ráno o 4 a ďaľší mal ísť večer o 8. Zaplatil som nekresťanské peniaze za dodávku, ktorá ma tam odviezla za 5 hodín. Ďaľšie zákruty a kopce, jeden stratený deň, drahý odvoz a mizerná nálada. Konečne na mieste, znova zima a na seba som stále nič nemal, lebo nebolo kde si niečo kúpiť. Miesto, kde som vystúpil bolo pustejšie ako Baguio, nebolo tu nič. Divočina, džungľa. Boli asi 2 hodiny popoludní a mrholilo. Zbadal som na veľkej budove nápis "hotel" a hneď fukoty tam. Keď som vošiel dnu, pochopil som tie ceny na recepcii, ktoré boli rovnako vysoké ako na Boracay.

Mávol som rukou, zobral izbu, zhodil batožinu a rýchlo na ryžové terasy, nech ešte niečo stihnem. Samozrejme, že stále som si nemal kde kúpiť niečo na seba, aj keď tu už taká zima nebola. Bolo okolo 20 stupňov, ale mrholenie k tomu, nič - moc. Zaplatil som si za trajsikel, ktorý ma mal odviezť na najbližšie známe a ospevované ryžové terasy. Už cesta do tejto oblasti bola katastrofálna, nieto cesta do džungle, kde navyše pršalo. Tu sa akoby čas zastavil na pár sto rokov. Cesta, ak sa to dá takto nazvať, bola niečo ako lesná cestička u nás na Liptove, keď idem na huby. Bol som vytrasený ako hrkálka, obúchaný z každej strany, keby som mal v batohu namiesto fototechniky akúkoľvek nádobu z mliekom, pri prvej zastávke by v nej bolo maslo.
Nuž, kvôli dobrej fotke treba aj trpieť sa vraví. A to čo som uzrel stálo za to, za všetky hodiny v autobuse, v aute, za všetky peniaze. Prekrásne. V obrovských kopcoch boli ryžové polia, terasy, rovné, akokeby ich robili a kreslili pravítkom. Už mi nevadila zima, prestalo aj pršať na chvíľku. Môj "šofér" a sprievodca zároveň spravil so mnou na trojkolke taký okruh, aby som toho videl čo najviac, nakoľko bolo už veľa hodín a stmievalo sa. Cestou naspäť začalo znova pršať a to poriadne. Premočený a premrznutý som sa modlil, aby sme po tej ceste vyšli a dostali sa späť na hotel. Cestička sa zmenila na blato a bahno. Zrazu som nemyslel na zimu, ani na to ako som otrieskaný z každej strany. Naplnil ma obrovský pocit šťastia a dojatia z toho, čo som videl. Bolo mi zvláštne, nedá sa to popísať, ale bolo to príjemné a krásne. Na izbe som si dal dlhúúúú horúcu sprchu a masáž.
Mal som už len jeden deň, aby som tu ešte niečo videl.
Na druhý deň som si vybral cca 7 hodinovú túru. Musel som ju stihnuť do 7 večera lebo o 8 ma čakala nočná 10 hodinová cesta späť do hlavného mesta. Tak som si privstal skôr a hlavne v pravý čas. Spoza hôr vykukalo slniečko do jasnej oblohy. Až vtedy som si uvedomil, prečo bol ten hotel tak drahý:) Ten výhľad bol nádherný.
Trajsikel z predošlého dňa ma už čakal a po cca 30 minútovej jazde "tankodromom" som s mapkou pokračoval ďalej peši. Smeroval som k ďalšej oblasti týchto ryžových polí a mal som pokračovať ďalej k vodopádu. Slniečko príjemne hrialo, po pol hodinke som si prial aby prestalo. "Človek tvor večne nespokojný"...:) Zima - zle. Teplo - zase zle. Prišiel som k miestnej škole, ktorá bola vysoko v horách. Bolo tam slávnostné ukončenie nejakého ročníka. Niečo ako maturita. Boli oblečení v bielych plášťoch a na hlavách mali čapice, ako v amerických filmoch. Či ich nad seba aj vyhadzovali to netuším, lebo po krátkej pauze som pokračoval ďalej. Celé dve hodiny šliapania, som takmer neustále klesal dole a väčšinou to boli kamenné schody. Celou cestou som sa kochal krásou a dokonalosťou týchto políčok.

Pokračoval som priamo cez ne, pár krát poblúdil a ocitol sa vo dvore nejakej chatrče, ale miestni ma vždy usmernili.:) V tejto oblasti bolo skutočne vidno, ako tu ľudia tvrdo pracujú deň čo deň. Babky chodili zhrbené a zničené prácou na poliach. Cestou som natrafil na maličký prístrešok uprostred polí, kde bol indián. Skutočný idián. Zavolal ma k sebe, že ak chcem môžem si ho odfotiť. Samozrejme, že som nezaváhal:). Bol to chudučký, príjemný starček, ktorý sedel na kameni ako vrabec:). Keď som ho opúšťal, pýtam sa na jeho meno a on s jednozubým úsmevom odpovedá "BEN". Čakal som nejaké iné meno, vhodnejšie pre idiána ako napr. "Napité rudé pero:)), "Biely buvol" čo ja viem... Ben, nakoniec mal to aj vytetované na ruke.
Po 2 hodinách strmého klesania ma čakalo ďaľšie. Asi 45 minút strmé schody dole k vodopádu. Cítil som už únavu. Keď som dorazil na miesto, moje nohy sa začali malinko triasť. Dal som si pauzu. Neodolal vode a šiel sa opláchnuť. Bola neskutočne studená, lapal som po dychu, taká bola ľadová, ale osviežujúca a to som potreboval. Miestna teta vo vode mala chladené drinky, kúpil si hneď dva, jeden klasický energy drink a druhý v podobe piva:)

Keď som sa osušil, čakala ma cesta späť a vedel som, že nebude ľahká. No nečakal som, že až tak náročna. Takmer celou cestou ma čakalo strmé stúpanie a na chrbte 15 kg batoh s fototechnikou a SLNKO. Po 20 minútach som bol hotový a začal preklínať schody,teplo, môj batoh. Moje nohy sa klepali ako čerstvo narodenému teliatku. Takmer každý schod bol niekedy aj 40cm vysoký, nakoľko to boli strmé hory. Ešte horšie bolo to, že schody boli krátke. Čo si miestni myslia, že všetci majú dvojku nohu?? Frflal som. Asi po ďalšej hodine a pol som dorazil znova k miestnej škole, cestou som nezabudol pár krát poblúdiť. V jednej chatrči som neodolal chladenej vode a bol tam aj tieň na nezaplatenie. Pristavil sa domáci muž a v plachte na chrbte niesol svojho potomka. Prehodili sme pár viet, mne síce do reči veľmi nebolo, fučal som ako slon, celý mokrý, srdce búšilo o sto dvesto. Moja tvár musela hovoriť za všetko, jej farba-červená až fialová, proste tesne pred infarktom. Keď som sa zodvihol "chalaň" mi vraví: uži si ešte prechádzku. Má veľké šťastie, že nerozumie slovensky. Viem, že to myslel dobre, ale ľuďom v takomto stave sa toto nehovorí. Prekonal som posledný schod a potom nasledovalo už iba 20 minút mierneho klesania k trajsiklu. Rozhodne musím povedať, že toto bola moja najťažšia túra v živote. A to ich mám pár za sebou a nie som žiadna fajnovka. Cestou do dedinky som už len dúfal, že nezaspím od únavy v trojkolke a že z nej nevypadnem. Dal som si večeru, prezliekol sa a šiel na autobus do Manily. Cestoval som cez noc a tešil sa, ako túto 10 hodinovú cestu prespím. Len to som netušil, že na vedľajšom dvojsedadle bude sedieť párik s malým dieťaťom. Malé deti mám rád, ale toto som chcel 438 krát vyhodiť z okna. Neustále vrešťalo. Bola to dlhá cesta.:)
Jozef Ď.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára