Prvé dni pobytu som si naplánoval, že si zopakujem potápanie s veľrýbími žralokmi. Odchod bol naplánovaný na 4 hodinu ráno, čo ma veľmi netešilo, nakoľko som sa cítil unavene z letu a mal som deficit spánku. Cesta autom trvala 3 hodiny takže som to mohol dospať v aute, lenže to by musel byť za volantom šofér a nie bláznivy indián:) Už som zabudol ako otrasne tu všetci šoférujú, štýl brzda - plyn, hádže vas dopredu, dozadu....a to sa niekedy sťažuje moja manželka ako šoférujem...toto by mala zažiť. Keď sme dorazili na miesto, čakal ma podpis na prehlásení, že plavba a potápanie je na vlastné riziko:) "Kapitán" klasicky prehlásil, že negarantuje, či niečo uvidíme alebo nie. Spočiatku to aj tak vyzeralo, že z toho nič nebude po hodine márneho hľadania no napokon predsa. Zakričal READY, šup do plutiev a už sme skákali do vody. Bolo to ešte mláďa, malo "iba" cca 4 metre. No pohľad trval veľmi krátko, nakoľko jeden z posádky lode sa k nemu ponoril, dotkol sa jeho plutvy a vyplašil ho. Ale o nejakú polhodinku to už bol ďaleko väčší kúsok. Tieto stvorenia sa živia planktónom a maličkými rybkami, takže riziko že si pochutná aj na vás nehrozí:) Charakteristické pre ne je aj to, že plávajú veľmi pomaly a tak si môžete vychutnať plávanie po ich boku do doby, kým sa neponorí. V našom prípade to bolo naozaj neskutočne dlho, boli sme vo vode dobrú polhodinku. V jednom momente som zacítil ako ma niekto chytil za ruku, pozrel som sa a bol to náš boss, ktorý ma dotiahol na vzdialenosť jedného metra od jeho otvorenej tlamy ktorou sa práve krmil. Úžasný zážitok.
Dorazili sme na breh a dal som si výdatný obedik, polku kuraťa s perfektnou ryžou. Po pár minútach som zistil, že mám pozorovateľa...krásneho psíka, ktorý bol neskutočne smutný. Jeho očká vraveli za všetko aký ma psííí život. Volal som ho k sebe no nič... ponúkol kostičku, nič... Mal obrovský strach z ľudí. Nakoľko som milovníkom psov, nevzdal som to a hodil kostičku pár centimetrov od seba. Ak ju chce musí to prekonať a prísť si pre ňu:) Po chvíľke si ju uchmatol a znova odbehol na bezpečnú vzdialenosť. No neskôr už chrúmal kostičky pri mojej nohe aj keď stále sem tam jedným očkom si dával pozor či nespravím prudký pohyb. Dokonca aj keď som zobral do ruky fotoaparát cúvol....no po chvíľke sa vrátil, hlad ho donútil a so strachom v očiach dojedol.
Cestou späť sme sa zastavili pri činnej sopke Mayon. Je to prekrásny dokonalý kužel. Jej okolie bolo ešte stále poznačené jej nedávným vyčínaním. Dokonca sme tam boli ako jediní turisti. Pár prázdnych stánkov so suvenírmi. Po nejakej polhodinke sme sa vybrali späť a o necelé dve hodiny som bol na hoteli a vo vytúženej sprche. Najbližšie dva dni si vychutnám jazdením na wakeboarde na vode a ozvem sa po výlete z okolitých vodopádov.
Jozef Ď.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára