Čokoládové kopce na ostrove Bohol

Chutili fantasticky, oči sa nevedeli vynadívať. Samozrejme, nie je teraz reč o žiadnom filipínskom koláčiku a ani o ničom podobnom na jedenie.
Ide o skutočné kopce. Práve to bol hlavný dôvod, prečo som na ostrov Bohol prišiel. Ubytoval som sa na ostrove Cebu, čo je asi 2 hodiny loďou na Bohol. Čokoládové kopce vyzerajú skutočne ako kopčeky, ktoré spraví malé dieťa formičkou z piesku alebo svokra na plechu:)) (mne osobne už teraz chýbajú koláče od mojej svokry, su vynikajúce). Ok, utrel som si slinku a vráťme sa na Bohol. Miestni vravia o dvoch príčinach ich vzniku. Tá prvá je, že sú to slzy obra, ktorý sa zamiloval do miestnej dievčiny. Chudák tak sa bál, že mu ju niekto ukradne, až ju zadusil vo svojej dlani. Od toľkého žiaľu, že stratil svoju milú sa rozplakal. A z jeho sĺz sú teraz tieto kopce.
Tá druhá príčina je, že pochádzajú z tektonickej činnosti cca z pred 2 miliónov rokov. Táto druhá je asi reálnejšia, aj keď mne sa páči viac tá prvá verzia. :) Dokopy ich je viac ako 1200 a ten najväčší má len o niečo viac ako 240 metrov, takže žiadne Tatry. No napriek tomu, je to krásne a nezvyčajné miesto, ktoré je považované za ojedinelý úkaz na svete.

Cestou na tieto kopce, som mal v cene výletu aj obed na lodi, ktorá spravila okružnú plavbu. Na lodi spievala živá kapela, popri brehu behali nahé malé deti, ktoré sa nám ukážkovo predvádzali skákaním do vody. Na jednom z brehov sme na chvíľku zastavili na mieste, kde mala pre nás pripravený program miestna folklórna skupina. Neskôr sme ešte natrafili na starý drevený kostolík, ktorý pochádzal z 15 storočia. Hrala v ňom síce raperská hudba, ale nevadí:).
,

Na ostrove Bohol sú okrem iného, aj najmenšie poloopice na svete, majú len okolo 10 cm, obrovské okále, pohlavný styk u nich trvá len okolo 4 sekundy a dožívajú sa cca 14 - 20 rokov. Do fotoaparátov Kórejcov (teda aj do toho môjho) sa pozerajú neprítomne, ako keby spali s otvorenými očami.

Deň sa blíži ku koncu a vydávame sa na cestu späť. Po vystúpení z lode, lanária a bijú sa o zákazníka miestni taxikári. Ukážem vizitku hotela, ukloní sa a otvára dvere. Opýtam sa na cenu a s úsmevom povie 250. Ráno som platil 50:)) tú istú trasu. Zasmejem sa a poďakujem. Ten čo bežal vedľa neho ponúka 150. Samozrejme odmietnem aj toho a idem 100m peši kde čaká ďalší a vraví 100, na to odmietavo mávam a vravím svoju taxu 50. Súhlasne sa ukloní a ja si hoviem v aute, frflem aké su potvory a teším sa na hotelovú sprchu.
Jozef Ď.

Cestička do raja

Nedá sa ináč nazvať chodník, ktorý nás viedol k vodopádom a jeho okoliu, skutočne vyzeral očarujúco. Ak existoval raj, som presvedčený, že bol tu a na tomto mieste. "Na jeho konci nás bude čakať Eva" povedal kamarát Michal, ktorý je na tejto ceste so mnou. Aj keď si nie som istý, či nepovedal nahá Eva..:)) ale to nie je podstatné. Hmm, prečo to Eva v raji pokašlala? Veselo sme začali debatu, kto bol na vine a obaja sme sa zhodli na tom, že to tá EVA :) Aj keď nežnejšie pohlavie by tvrdilo, že na vine bol Adam. Ale to radšej nebudeme rozoberať:) S určitosťou by sme to nevyriešili.
Sprievodcov nám robili traja chalani, jeden starší a dvaja cca 6 a 8 rokov. Ten najmladší bol ako opička..skákal z kameňa na kameň bez pomoci rúk, kde ja a Michal sme chodili miestami po štyroch. Bol to taký okruh, počas ktorého sme natrafili na 3 vodopády. Každý bol úplne iný a v každom sme sa nezabudli okúpať:) Voda bola malinko chladnejšia, ale to nám vôbec nevadilo, nakoľko bolo strašne teplo. Potešujúce bolo, že akonáhle sme vošli do hôr, vzduch a teplota bola lepšia.


Keď sme opúšťali toto krásne miesto, Michal znova načal tému o raji a pýta sa ma: " Keby ten raj ešte existoval, asi by ťa to nebavilo po čase že?"
Bez toho aby som sa zamyslel som mu odpovedal: "Zvykol by som si". Obaja sme sa zasmiali a rozlúčili sa so svojimi sprievodcami.

Cestou sme ešte natrafili na srnčiu farmu, ktorá je "údajne" jediná svojho druhu a dotovaná štátom. Urobil som pár záberov, niečo natočil na kameru a pobrali sme sa do auta.




Najbližšia zastávka CEBU, čokoládové kopce a snehobiele pláže:)

Jozef Ď.

Whaleshark,sopka Mayon a smutný psík..

Prvé dni pobytu som si naplánoval, že si zopakujem potápanie s veľrýbími žralokmi. Odchod bol naplánovaný na 4 hodinu ráno, čo ma veľmi netešilo, nakoľko som sa cítil unavene z letu a mal som deficit spánku. Cesta autom trvala 3 hodiny takže som to mohol dospať v aute, lenže to by musel byť za volantom šofér a nie bláznivy indián:) Už som zabudol ako otrasne tu všetci šoférujú, štýl brzda - plyn, hádže vas dopredu, dozadu....a to sa niekedy sťažuje moja manželka ako šoférujem...toto by mala zažiť. Keď sme dorazili na miesto, čakal ma podpis na prehlásení, že plavba a potápanie je na vlastné riziko:) "Kapitán" klasicky prehlásil, že negarantuje, či niečo uvidíme alebo nie. Spočiatku to aj tak vyzeralo, že z toho nič nebude po hodine márneho hľadania no napokon predsa. Zakričal READY, šup do plutiev a už sme skákali do vody. Bolo to ešte mláďa, malo "iba" cca 4 metre. No pohľad trval veľmi krátko, nakoľko jeden z posádky lode sa k nemu ponoril, dotkol sa jeho plutvy a vyplašil ho. Ale o nejakú polhodinku to už bol ďaleko väčší kúsok. Tieto stvorenia sa živia planktónom a maličkými rybkami, takže riziko že si pochutná aj na vás nehrozí:) Charakteristické pre ne je aj to, že plávajú veľmi pomaly a tak si môžete vychutnať plávanie po ich boku do doby, kým sa neponorí. V našom prípade to bolo naozaj neskutočne dlho, boli sme vo vode dobrú polhodinku. V jednom momente som zacítil ako ma niekto chytil za ruku, pozrel som sa a bol to náš boss, ktorý ma dotiahol na vzdialenosť jedného metra od jeho otvorenej tlamy ktorou sa práve krmil. Úžasný zážitok.





Dorazili sme na breh a dal som si výdatný obedik, polku kuraťa s perfektnou ryžou. Po pár minútach som zistil, že mám pozorovateľa...krásneho psíka, ktorý bol neskutočne smutný. Jeho očká vraveli za všetko aký ma psííí život. Volal som ho k sebe no nič... ponúkol kostičku, nič... Mal obrovský strach z ľudí. Nakoľko som milovníkom psov, nevzdal som to a hodil kostičku pár centimetrov od seba. Ak ju chce musí to prekonať a prísť si pre ňu:) Po chvíľke si ju uchmatol a znova odbehol na bezpečnú vzdialenosť. No neskôr už chrúmal kostičky pri mojej nohe aj keď stále sem tam jedným očkom si dával pozor či nespravím prudký pohyb. Dokonca aj keď som zobral do ruky fotoaparát cúvol....no po chvíľke sa vrátil, hlad ho donútil a so strachom v očiach dojedol.

Cestou späť sme sa zastavili pri činnej sopke Mayon. Je to prekrásny dokonalý kužel. Jej okolie bolo ešte stále poznačené jej nedávným vyčínaním. Dokonca sme tam boli ako jediní turisti. Pár prázdnych stánkov so suvenírmi. Po nejakej polhodinke sme sa vybrali späť a o necelé dve hodiny som bol na hoteli a vo vytúženej sprche. Najbližšie dva dni si vychutnám jazdením na wakeboarde na vode a ozvem sa po výlete z okolitých vodopádov.

Jozef Ď.

Uvrešťaná klíma

...pôvodne som mal v pláne sem nieco pridať spod slnečníka s drinkom v ruke:) no nie je tomu tak...musím si na to pár hodín počkať. Je 2:30 ráno a nemôžem vôbec spať..na hotelovej izbe najprv reve klimatizácia a to tak, že by pri nej nezaspal ani hluchý a po pár minútach, keď som to vzdal a vypol ju, som spravil ďaľšiu osudnú chybu. Po dvoch hodinách spánku ma zobudilo neskutočné teplo a dusno, odhadujem tristo päťsto stupňov. A tak som skončil na recepcii, kde na mňa netrpezlivo čaká šofér, ktorý ma odvezie na letisko-nevadí, že až o dve hodiny:) Moja zastávka v hlavnom meste Filipín-Manile je kratučká nakoľko pokračujem ďalej do Nagy. Tam si chcem na chvíľočku oddýchnuť, zajazdiť si na najlepšom wakeboardovom parku na svete, odskočiť si na činnú sopku Mayon, zaplávať s veľrýbími žralokmi a potom .... potom uvidíte:)

Jozef Ď.

Najbližšia zastávka - Filipíny

O pár dní, konkrétnejšie 16.3.2010 sa poberiem smer Ázia - Filipíny. Jedna z krajín, kde Vás tunajší ľudia donútia sa zamyslieť, koľko materiálnych vecí okolo nás doma kde žijeme, je úplne zbytočných. Krajina kde je asi tá najkrajšia a najživšia zelená farba akú som kedy videl. Večne vysmiati ľudkovia:), pre ktorých je tuším každý "biely al. Európan" JOE. Nesmierne sa teším, že sa tam môžem opäť po 2 rokoch vrátiť.

Takže najbližšie moje riadky ako sa poznám budem písať so zalepenými rukami a prstami od manga:) Do skorého čítania.

Jozef Ď.